Keď som prvýkrát nakupovala v bezobalovom obchode,
cítila som sa ohromne nemotorne. Snažila som sa pochopiť schému nákupu, ale aj
celkový systém“ bezobalového trendu“.
Hoci šlo len o obyčajný nákup, aj tak som sa cítila ako
„začiatočník“. A potom sa stalo čosi veľmi zvláštne. Zaplatila som, odišla
z predajne a dostavili sa povestné zlaté endorfíny a pocity šťastia.
Celkom ma to vykoľajilo. Nákupy nemám rada a Rebeccu Bloomwood zo Spovede
nákupnej maniačky asi nikdy nenacítim.
Je toto ono? Pre toto ľudia trávia hodiny v nákupných centrách? Pre
tento pocit? Mohlo mi nakupovanie predsa len priniesť ten pocit, TEN
POCIT... A zrazu cvak.
Nie. Ten pocit nebol o mne. Keď si kúpime niečo na
seba, robí to radosť, lebo to dáva zdanlivú hodnotu nám. Nereálnu hodnotu
samých seba, ktorú pociťujeme po prvé naloženie do práčky, ktoré vyperie všetku
výnimočnosť a z nového kúska sa stáva starý. Stačí na to 50l vody
a 40°C.
Keď nakupujeme zodpovedne, dáva to hodnotu tovaru. Reálnu
hodnotu. Tú, ktorú si tovar právom zaslúži. Všetko, čo som kúpila, malo pre
mňa hodnotu. Neviem to inak opísať. Všetko som držala v rukách. Nad
všetkým som premýšľala. Možno je to aj tým, že som si všetko musela sama
zabaliť. Niekde v pozadí opreteky bežali moje myšlienky o tom, ako sa
ten ktorý výrobok dostal až sem čo najekologickejšou cestou. Nič nebolo
„skoro zadarmo“ a nahraditeľné. Nič som len tak ledbalo nehádzala do košíka.
Mala som radosť z podpory pestovateľa/výrobcu/obchodníka. To bola skutočná hodnota.
Včera som mala tú česť zúčastniť sa okrúhleho diskusného
stola na tému Udržateľnosť a potraviny na Slovensku zastrešovanú spoločnosťou Tesco. Diskutovali tam najväčšie kapacity v danej téme, padlo
mnoho čísel a faktov. Boli
z mnohých oblastí. A predsa pôsobili, že sa všetci poznajú. Všetci
pracovali na jednom spoločnom cieli – ako dosiahnuť zmenu. Tie najkľúčovejšie
slová boli spolu, pozitívny príklad, udržateľnosť, zodpovednosť, lokálnosť, samovzdelávanie spotrebiteľa a najmä - na zložité problémy neexistujú rýchle
riešenia. Nikto nerečnil za seba. Všetci hovorili o spolupráci,
o tom, aká je súčasná situácia a aká cesta nás ešte čaká. Nie sme tam, kde
by sme chceli byť, ale reálne kroky sa už podnikajú. Nemáme dokonalé riešenia,
ale pracujeme na nich. Padali aj otázky na konkréte čísla a boli aj
odpovede „neviem“. Pre mňa osobne to boli silní rečníci. Ľudia, ktorí sa snažia
o zmenu a aj keď nejde rýchlo a už vôbec nie jednoducho, idú
ďalej.