+421 948 263 918

Zmena, pre ktorú sa môže rozhodnúť každý z nás

Keď som prvýkrát nakupovala v bezobalovom obchode, cítila som sa ohromne nemotorne. Snažila som sa pochopiť schému nákupu, ale aj celkový systém“ bezobalového trendu“. Hoci šlo len o obyčajný nákup, aj tak som sa cítila ako „začiatočník“. A potom sa stalo čosi veľmi zvláštne. Zaplatila som, odišla z predajne a dostavili sa povestné zlaté endorfíny a pocity šťastia. Celkom ma to vykoľajilo. Nákupy nemám rada a Rebeccu Bloomwood zo Spovede nákupnej maniačky asi nikdy nenacítim. Je toto ono? Pre toto ľudia trávia hodiny v nákupných centrách? Pre tento pocit? Mohlo mi nakupovanie predsa len priniesť ten pocit, TEN POCIT... A zrazu cvak.

Nie. Ten pocit nebol o mne. Keď si kúpime niečo na seba, robí to radosť, lebo to dáva zdanlivú hodnotu nám. Nereálnu hodnotu samých seba, ktorú pociťujeme po prvé naloženie do práčky, ktoré vyperie všetku výnimočnosť a z nového kúska sa stáva starý. Stačí na to 50l vody a 40°C.

Keď nakupujeme zodpovedne, dáva to hodnotu tovaru. Reálnu hodnotu. Tú, ktorú si tovar právom zaslúži. Všetko, čo som kúpila, malo pre mňa hodnotu. Neviem to inak opísať. Všetko som držala v rukách. Nad všetkým som premýšľala. Možno je to aj tým, že som si všetko musela sama zabaliť. Niekde v pozadí opreteky bežali moje myšlienky o tom, ako sa ten ktorý výrobok dostal až sem čo najekologickejšou cestou. Nič nebolo „skoro zadarmo“ a nahraditeľné. Nič som len tak ledbalo nehádzala do košíka. Mala som radosť z podpory pestovateľa/výrobcu/obchodníka. To bola skutočná hodnota.

IMG_4643JPG


Včera som mala tú česť zúčastniť sa okrúhleho diskusného stola na tému Udržateľnosť a potraviny na Slovensku zastrešovanú spoločnosťou Tesco. Diskutovali tam najväčšie kapacity v danej téme, padlo mnoho čísel a faktov. Boli z mnohých oblastí. A predsa pôsobili, že sa všetci poznajú. Všetci pracovali na jednom spoločnom cieli – ako dosiahnuť zmenu. Tie najkľúčovejšie slová boli spolu, pozitívny príklad, udržateľnosť, zodpovednosť, lokálnosť, samovzdelávanie spotrebiteľa a najmä -  na zložité problémy neexistujú rýchle riešenia. Nikto nerečnil za seba. Všetci hovorili o spolupráci, o tom, aká je súčasná situácia a aká cesta nás ešte čaká. Nie sme tam, kde by sme chceli byť, ale reálne kroky sa už podnikajú. Nemáme dokonalé riešenia, ale pracujeme na nich. Padali aj otázky na konkréte čísla a boli aj odpovede „neviem“. Pre mňa osobne to boli silní rečníci. Ľudia, ktorí sa snažia o zmenu a aj keď nejde rýchlo a už vôbec nie jednoducho, idú ďalej.

Bez podpory nás miliónov obyčajných ľudí to ale nezvládnu. Nenechajme sa odradiť tým pocitom, že sme nemotorný slon v porceláne po prvýkrát v bezobalovom obchode. Že nepoznáme systém, že možno niečo pokazíme. Je to len niečo nové, ale bez nového, bez vykročenia z našej komfortnej zóny ostaneme len tam, kde sme. A možno už cítime, že je čas byť niekde inde.